Aj vzhľadovo mali bankocetle formu vtedajších
dlhopisov. Boli to dokumenty vytlačené kaligrafických písmom, vybavené tlačenými
i ručne písanými podpismi a suchými pečaťami Viedenskej mestskej banky a mesta
Viedne. Okrem jednoduchých typografických prvkov nemali takmer žiadnu výzdobu.
Ochranným prvkom bol najmä vodoznak, na bankocetliach z rokov 1762, 1771 a na
vyšších hodnotách z roku 1806 dvojfarebná tlač, na bankocetliach z roku 1806 aj
presná sútlač niektorých častí líca s ich stranovo prevráteným obrazom na rube.
Bankocetle sa tlačili jedinou dostupnou technikou - tlačou z výšky. Nízke
hodnoty mali úzky formát na výšku, vysoké približne štvorcový. Tlač bola
jednostranná (okrem emisie z roku 1806), čísla sa vypisovali ručne.
Veľmi nebezpečné falzifikáty bankocetlí piatej
emisie z roku 1800, ktoré vznikli na Napoleonov popud, podnietili hľadanie
nových ochranných prvkov. V Rakúsku to boli najmä giloše - obrazce vytvorené
hustými preplietajúcimi sa vlnovkami. O ich vývoj sa zaslúžil mechanik Jacob
Vincent Degen. Jednoduché giloše sa prvý raz objavili na tzv. výplatných
listoch, vydaných v roku 1811 po rakúskom štátnom bankrote. V priebehu 20 rokov
dosiahli pozoruhodnú dokonalosť.
Vývoj papierových platidiel v prvej polovici 19.
storočia smeroval v Rakúsku k platidlám menších rozmerov, k používaniu
podlhovastých formátov, jemnejšieho papiera s bohatými vodoznakmi a drobného,
ťažko napodobniteľného písma. Okrem roku 1825, keď Rakúska privilegovaná národná
banka vydala emisiu dvojfarebných červeno-čiernych bankoviek s vysokými
hodnotami (100 a 1 000 zlatých) zdobenými krásnymi klasicistickými ornamentmi,
rakúske papierové peniaze si zachovávali podobu jednofarebného čierneho
dokumentu. Stále sa tlačili len kníhtlačou.
Zasadným technickým i výtvarným zlomom bola
emisia bankoviek z roku 1841. Prvý raz sa v Rakúsku na tlač bankoviek použila
hĺbkotlač z oceľových ručne rytých foriem. I keď reliéf tlačových prvkov, liniek
a bodiek, bol veľmi plytký, badateľne zvýšil stupeň ochrany papierových
platidiel proti falšovaniu. Bankovky vynikajú dokonalým rovnobežným vedením čiar
vytvárajúcich reliéf obrazu. Veľký pokrok znamenalo aj jemné, neobyčajne
precízne vyryté mikropísmo. Jeho jemnosť znemožňovala vyrobiť v tom čase
dostupnými prostriedkami dokonalé falzifikáty.
Roku 1841 opúšťajú naše papierové platidlá
podobu písaných dokumentov zdobených nanajvýš ornamentmi a kaligrafiou. Prvý
raz sa na nich objavujú premyslene komponované obrazy - symbolická hlava Austrie,
stvárnená v štýle antických medailí, symboly bohatstva, obchodu, dopravy a
hospodárstva. Bankovky vysokých hodnôt zdobila panoráma hlavného mesta monarchie
Viedne. V roku 1847 výzdobu dopĺňajú aj mytologické postavy. Nízky reliéf čiar a
bodiek, jemná rytina a čierne farbivo vyrábané zo sadzí dodali bankovkám tých
čias neopakovateľne krásne dymové odtiene. Dýcha z nich mimoriadne pokojná
atmosféra. Ich výtvarná stránka však začala upadať do určitého stereotypu.
Niektoré časti obrazu sa objavujú v inom uhle pohľadu na iných hodnotách tej
istej emisie, alebo sa opakovane používajú na viacerých bankovkách rôznych
emisií.
Technickú úroveň z roku 1841 si rakúske bankovky
zachovali do 60. rokov 19. storočia. Jediným zdokonalením bolo doplnenie
čiernobielych obrazov bankoviek vydaných po menovej reforme 1857 ozdobnými
prvkami v tehlovočervenej alebo svetlozelenej farbe.
Vzhľad papierových peňazí polovice 19. storočia
pozoruhodne spestrili ríšske pokladničné listy z rokov 1849 - 1851, ktorými si
štátna pokladnica kryla svoj deficit v revolučnom období. Osobitne vynikajú
nezúročiteľné pokladničné listy, teda de facto štátovky z roku 1851. Pochádzajú
od neznámeho autora a rytca zo Štátnej tlačiarne vo Viedni. Popri antických
vojenských motívov zobrazujú bytostne svetské a liberálne výjavy doplnené
bohatými girlandami kvetov, členitými akantovými vzormi a kartušami dynamických
tvarov inšpirovaných lastúrami. Ich najpôsobivejším predstaviteľom je 50-zlatka
z roku 1851. Vidíme na nej cisára Jozefa II. ako pri svojej ceste na Moravu, 19.
augusta 1769, orie brázdu na poli sedliaka Ondřeja Trnku v Slavíkoviciach.
Skúsenosť získaná pri tejto epizóde ho vraj priviedla k rozhodnutiu zrušiť
nevoľníctvo.
Samostatnú kapitolu predstavujú papierové
peniaze z čias maďarského povstania z rokov 1848 - 1849. Na rozdiel od rakúskych
bankoviek sú dvojstranné, kníhtlač kombinujú s litografiou, používajú viac
farieb a odlišnú ornamentiku. Dosahujú technickú úroveň, akú vidíme až na
rakúskych štátovkách vydaných v roku 1866 v dôsledku rakúsko-pruskej vojny.
Rakúsko-pruská vojna v roku 1866 znova odhalila
nevyhnutnosť hlbokých zmien spoločenského systému monarchie. Jednou z nich bolo
rakúsko-uhorské vyrovnanie roku 1867, ktoré malo za následok aj premenu Rakúskej
privilegovanej národnej banky na Rakúsko-uhorskú banku s dvoma hlavnými ústavmi
- vo Viedni a Budapešti. Vznik novej emisnej banky a nové štátoprávne pomery sa
však na bankovkách prejavili až o 13 rokov neskôr, roku 1880.
Dôvodom oneskoreného vydania bankoviek
reflektujúcich novú situáciu bolo zvládnutie prenikavých technologických
zdokonalení tlače bankoviek. Roku 1880 sa preto u nás objavujú bankovky novej
generácie. Majú celoplošné ochranné podtlačové rastre a celoplošnú farebnú tlač.
Tlačové platne sa vyrábali heliogravúrou a rozmnožovali sa galvanoplasticky.
Figurálne výjavy na nových bankovkách opäť ustupujú jemným a hustým ornamentom
inšpirovaným ozdobnými prvkami bohato členených fasád. Ich účelom je ochrana
proti zdokonaľujúcej a rozširujúcej sa fotografii. Bankovky z roku 1880 začali u
nás tradíciu sýtosfarbených monochromatických bankoviek. Ich zvláštnosťou bolo,
že sa na nich nerozlišovalo líce a rub, ale rovnocenná nemecká a maďarská
strana. Obe strany preto majú rovnaký vzhľad, líšia sa len jazykovo.
2. augusta 1892 bol po dlhých prípravách a
zložitých rokovaniach prijatý zákon o zavedení monometalistickej zlatej meny.
Zmena kovového základu meny priniesla nové názvy menových jednotiek. Zlatky a
grajciare nahradili koruna a haliere. Koruna sa rovnala 1/2 zlatému, ale jej
zavedenie znamenalo de facto devalváciu meny o 5 %, lebo plnohodnotné strieborné
mince - zlatky sa rovnali 2,10 K. Korunové bankovky sa objavili až v roku 1901
(10- a 20-korunáčky) a 1902 (50-, 100- a 1 000-korunáčky). Technicky a čiastočne
aj výtvarne ostali na úrovni 80. rokov 19. storočia. Výnimkou bola len figurálne
bohatá 100-korunáčka z roku 1902, ktorú navrhol László Hegedüs a 50- a 1
000-korunáčka z roku 1902, obidve ovplyvnené secesiou.
V prvých rokoch 20. storočia tlačiareň bankoviek
Rakúsko-uhorskej banky vyvinula zariadenie, ktoré umožňovalo tlačiť križujúce sa
irisové pásy. Vznikol tak nový ochranný prvok typický pre rakúsko-uhorské
bankovky až do konca prvej svetovej vojny. Zároveň sa vynikajúcemu rytcovi prof.
Ferdinandovi Schirnböckovi podarilo presadiť tlač z ručne rytých medených
foriem. Hĺbkotlačové prvky na bankovkách tým získali vyššiu plasticitu reliéfu,
zlepšil sa ich ochranný účinok a v neposlednom rade i estetický dojem.
Plasticitou tlače vynikla najmä maďarská strana 50-korunáčky z roku 1914.
Výtvarne však bolo toto obdobie úpadkom.
Bankovky zobrazujú len ideálne anonymné portréty zasadené do gilošových
kompozícií. Jedinou významnou bankovkou je 100-korunáčka z roku 1910, ktorú
navrhol Koloman Moser - zakladateľ skupiny viedenských secesných umelcov -
Wiener Werkstätte.
V októbri 1918 sa Rakúsko-Uhorsko rozpadá a
vzniká Československá republika, ktorá si síce prechodne zachovala spoločnú menu
s ostatnými nástupníckymi štátmi monarchie, ale činnosť pobočiek
Rakúsko-uhorskej banky podrobila viacerým obmedzeniam a pripravovala menovú
odluku.
Prípravy na vydanie nových československých
platidiel sa však začali ešte pred rozpadom monarchie. Návrhy bankoviek v
tichosti pripravovala z komerčných dôvodov pražská rytecká firma Františka
Pichla. Štúdie návrhov československých platidiel si v ústraní svojho letného
bytu kreslil roku 1918 aj
Alfons Mucha (ako slobodomurár vedel o blížiacich sa
udalostiach), ktorý o niekoľko mesiacov neskôr výrazne poznamenal začiatky
československej bankovkovej grafiky. Z jeho ateliéru pochádzajú dva z
bankovkových kolkov, pomocou ktorých sa začiatkom marca 1919 uskutočnila menová odluka
ČSR, návrhy štyroch nevydaných provizórnych platidiel Zemskej banky Kráľovstva
českého a návrhy štyroch štátoviek z roku 1919 (10 Kč rub, 20, 100 a 500 Kčs
líce i rub). Návrh na 10-korunáčku z roku 1919 sa použil aj na 10-korunáčke z
roku 1926. Muchove kresby sa použili ďalej na 100-korunáčke z roku 1920 (plagát
poisťovne Slavia) a na 500-korunáčkach z rokov 1923 a 1929 (medailóny so štátnym
znakom a portrétom legionára), navrhnutých a vytlačených v USA.
Muchove návrhy bankovkových kolkov a väčšiny
štátoviek a bankoviek kompozične vychádzajú z typickej schémy jeho plagátov.
Vertikálne komponovaný plagát vypĺňa postava alebo poprsie s hlavou ovenčenou
bohato zdobeným kruhom. Rub štátoviek roku 1919 (10, 20 a 100 Kč) tvoria dva
takéto plagáty uložené zrkadlovo vedľa seba.
Krátkosť času, nedostatočné vybavenie domácich
tlačiarní, alebo remeselne síce dokonalý, ale komerčný prístup tlačiarne
American Bank Note Company však neumožnili Muchovým návrhom na uvedených
platidlách vyniknúť. Vrcholom jeho bankovkovej tvorby je preto až myšlienkovo,
figurálne i ornamentálne bohatá 50-korunáčka z roku 1929, ktorá vznikla v
spolupráci s práve dokončenou tlačiarňou bankoviek národnej banky. Je to jedna z
výtvarne najhodnotnejších bankoviek I. ČSR, i keď je anachronická, lebo ako
typické secesné dielo vznikla v čase, keď sa na rysovacích doskách architektov
už rodili plány prvých funkcionalistických stavieb. Aj na tejto bankovke Mucha
použil schému svojich plagátov. V pôvodnej bankovke ju uplatnil na "kupónových"
okrajoch. Bankovkové pole na oboch stranách 50-korunáčky však riešil podľa
netypického plagátu, ktorý roku 1897 navrhol pri príležitosti 60 rokov panovania
britskej kráľovnej Viktórie. Väzba na tento plagát je zrejmá najmä na pôvodných
návrhoch 50-korunáčky.
Veľká časť štátoviek a bankoviek I. ČSR vznikla
v American Bank Note Company. Ich tlač v ABNCo uspokojivo vyriešila nedostatočné
technické vybavenie domácich tlačiarní v oblasti ceninovej grafiky. Dostatočný
stupeň ochrany proti falšovaniu, remeselná dokonalosť a svojím spôsobom aj
impozantný vzhľad vzbudzujúci dôveru sýtymi farbami však boli vykúpené použitím
námetov a vzorov písma prevzatých z početných papierových platidiel vyrábaných v
ABNCo pre iné štáty a nekvalifikovaným použitím fotografií, ktoré ateliéru
tlačiarne poskytlo ministerstvo financií.
Z domácej produkcie 20. rokov treba spomenúť rub
50-korunáčky z roku 1922. Jej autor, František Kysela, na ňom zobrazil
rozsievača a v pozadí Trenčiansky hrad. Je to všeobecne prvé platidlo so
slovenským motívom.
Najvýznamnejší príspevok bankovkovej grafike v
období I. ČSR priniesol Max Švabinský. Vytvoril myšlienkovo bohaté monumentálne
figurálne kompozície vhodné na bankovky vysokých hodnôt. Podľa jeho návrhu
vznikla stokorunáčka z roku 1931 a 1 000-korunáčka z roku 1934. Obe majú veľmi
kvalitnú rytinu. Vyrytím stokorunáčky uzavrel svoje životné dielo rakúsky rytec
prof. Ferdinand Schirnböck, tisíckorunáčku dokonale vyryl už domáci rytec Karel
Wolf. Na oboch bankovkách sa nekonvenčným spôsobom uplatnila u nás netradičná
tlačová technika - Orlovova pestrotlač. Stokorunáčka po svojom vydaní narazila
na nepochopenie verejnosti. Puritánom prekážali holé postavy, najmä na jej rube.
Švabinského tisíckorunáčka však v roku 1937 získala významné uznanie - diplom na
medzinárodnej výstave umenia a techniky v Paríži. Obe bankovky sú vrcholom
bankovkovej tvorby I. ČSR. Zároveň definitívne uzatvárajú epochu figurálne
bohato zdobených bankoviek druhej polovice 19. storočia, kam štýlovo patria.
Žiaľ, osud ďalších dvoch návrhov M. Švabinského bol smutný. Udalosti konca 30.
rokov nedovolili vydať novú 50- a 5 000-korunáčku. Iba štátny znak z návrhu 5
000-korunáčky našiel uplatnenie na 5 000-korunáčke z roku 1945. Symbolická hlava
Republiky pripravovaná na 50-korunáčku sa po odstránení frýgickej čiapky
objavila na protektorátnej 50-korunáčke z roku 1940. V pôvodnej podobe ju
použili na stokorunáčke z roku 1945.
Slovenské papierové platidlá v rokoch 1939 -
1945 pokračovali v tradícii výtvarnej nejednotnosti papierového obeživa I. ČSR.
Oddelenie slovenskej meny od protektorátnej sa uskutočnilo pretlačením bankoviek
v hodnote 100, 500 a 1000 Kč štítkom s nápisom SLOVENSKÝ ŠTÁT. Po nich boli
postupne vydané štátovky po 10 a 20 Ks s portrétom A. Hlinku, vytlačené a
navrhnuté v tlačiarni bankoviek NBČM v Prahe, bankovky po 100 a 1 000 Ks,
navrhnuté Štefanom Bednárom, pripomínajúce veľkomoravskú tradíciu a po 50 a 500
Ks, navrhnuté Andrejom Kajlichom, inšpirované ľudovými vzormi, prírodou a
mladšou históriou. 50- a 100-korunáčka sa tlačila v Lipsku, 500- a 1
000-korunáčka v Prahe. Výtvarne i technicky vyniká rubová strana tisíckorunáčky.
Citlivo štylizuje slovenské ľudové ornamenty a v troch farbách, červenej, modrej
a olivovej ich transformuje prostredníctvom ušľachtilej a krásnej tlačovej
techniky - Orlovovej pestrotlače. Je neprekonaným príkladom použitia tejto
tlačovej techniky. Slovenské papierové platidlá, tlačené v TB NBČM Prahe, sú
zaujímavé i z hľadiska ďalšieho vývoja československej bankovkovej grafiky.
Priestorové riešenia líca 10- a 20-korunáčky a rubu 1 000-korunáčky sa stali
akýmsi archetypom pre viaceré platidlá protektorátu i oslobodenej ČSR. Pozornosť
si zasluhuje i komplikované kódovanie sériových písmen a čísiel sérií. V čase
vojny bola zrejme ojedinelá snaha Slovenskej národnej banky vyberať umelecké
návrhy bankoviek v súťaži umelcov. Žiaľ, zachovala sa však len neúplná
dokumentácia súťaže na návrhy 100-korunáčky z roku 1940.
Úspešný začiatok samostatnej slovenskej
bankovkovej tvorby znamenal v roku 1942 príchod grafika Jozefa Vlčka do
tlačiarne Neografia v Turčianskom Sv. Martine. S použitím kresieb Martina Benku
a Ľudovíta Fullu vytvoril J. Vlček v rokoch 1943 - 1945 návrhy siedmich
bankoviek a štátoviek. V roku 1943 sa podľa jeho návrhu realizovala 20-korunáčka
s portrétom J. Hollého a v roku 1944 10-korunáčka s portrétom Ľ. Štúra (obe so
zátiším M. Benku na rube), vo februári 1945 5-korunáčka a v auguste toho roku 2
000-korunáčka. Okrem rokov 1944 a 1945 J. Vlček navrhol tri papierové platidlá
(1, 100 a 5 000 Ks), ktoré však neboli vydané. Autorstvo návrhov a významný
podiel J. Vlčka na technickej realizácii časti slovenských papierových platidiel
bolo do roku 1996 neznáme.
Koniec vojny charakterizuje intermezzo
československých vojenských poukážok z roku 1944. Na objednávku exilovej vlády
ich vytlačila sovietska ceninová tlačiareň GOZNAK. Navrhol ich vedúci ateliéru
Ivan Ivanovič Dubasov (1897 - 1988). Sú to stereotypné koláže prefabrikovaných
ozdobných prvkov použitých aj na podobných platidlách pre Rumunsko, Maďarsko,
Poľsko, Mandžusko a Kóreu. Skôr ako výtvarná stránka zasluhuje si pozornosť
pozadie ich vzniku, ktoré pripúšťa výklad, že ZSSR sa ich chystal zneužiť pri
príprave pripojenia Podkarpatskej Rusi, prípadne i Slovenska k ZSSR, ako aj
utajená emisia, zistená ako previs hodnoty stiahnutých poukážok nad hodnotou
poukážok objednaných.
Medzi menovými reformami z novembra 1945 a mája
1953 obiehali u nás najmä papierové platidlá, ktoré vznikli za vojny v
improvizovaných podmienkach v troch anglických tlačiarňach. Zobrazujú motívy
prevzaté z pohľadníc, kníh a poštových známok, ktoré si členovia exilovej vlády
priniesli z domova. Grafické riešenie bolo vecou ateliéru tej-ktorej tlačiarne.
Členovia exilovej vlády predkladané návrhy len komentovali. Iba návrh
stokorunáčky s portrétom T. G. Masaryka aktívne ovplyvnil emigrant Bedřich
Feigl. I keď ich návrhom a voľbe farby sa venovala značná starostlivosť, chýba
im väčšia invencia. Výsledok nepresahuje dobrú remeselnú úroveň s výraznou
pečaťou rukopisu tej-ktorej tlačiarne. Verejnosť však tieto platidlá prijala
dobre. Niektoré sa dokonca dočkali druhého vydania.
Papierové platidlá domáceho pôvodu čerpali v
rokoch 1945 - 1953 najmä z nepoužitých návrhov vytvorených pred vojnou alebo za
protektorátu. Definitívnu podobu nových štátoviek a bankoviek malo vyriešiť
konanie umeleckých súťaží. Väčšina návrhov však nevyhovela požadovaným
kritériám, i keď niektorým, napríklad od Cyrila Boudu, nechýba značná pôsobivosť
a originalita. Po roku 1948 výber skomplikovali ideologické hľadiská. Výsledkom
bolo, že začiatkom 50. rokov sa začali tlačiť nové platidlá s doterajším
obrazom, ale vo zmenenej farbe (1 000 Kčs 1951), prípadne štátovky bez
akýchkoľvek výtvarných ambícií (nevydaná 20 Kčs 1953 a 10 Kčs 1953). Veľkým
úspechom obdobia 1945 - 1953 bola iba 20-korunáčka z roku 1949, ktorú navrhol
Karol Svolinský. Jej netradičná hravá farebnosť a výrazová ľahkosť predstavovala
(a dodnes predstavuje) v československej a slovenskej bankovkovej grafike úplne
nový, svieži prvok, pripomínajúci francúzske bankovky. Pôsobivé farebné efekty
blízke Lambertovej pestrotlači sa dosiahli premysleným líniovým prepisom a
presnou sútlačou viacerých jednotlivo nanášaných farieb. Na tlačovej konferencii
usporiadanej pri jej vydaní však túto krásnu a výsostne apolitickú štátovku
predstavili kŕčovitými frázami ako dar k narodeninám J. V. Stalina a ako
predobraz nových socialistických peňazí...
Diskutabilná menová reforma z 30.
mája 1953 nielenže hrubo narušila dôveru obyvateľov k štátnej moci, ale
znamenala aj zavedenie papierových peňazí s neúčelnou hodnotovou skladbou (3- a
25-korunáčky), vzdialených domácej výtvarnej tradícii. Navrhli ich grafici
moskovskej ceninovej tlačiarne GOZNAK Sergej Akimovič Pomanskij a Jurij Ivanovič
Sokolov. Štyri až päť týždňov, ktoré mali na spracovanie návrhov siedmich
platidiel, a motívy určené pražským Ministerstvom financií, im neumožnili hľadať
samostatné výtvarné riešenia, hoci aj v rámci umeleckej školy, ktorej patrili.
Preto použili priestorové riešenia starších sovietskych platidiel a cenín.
Vzorom štátoviek po 1, 3 a 5 Kčs boli sovietske 1-, 3- a 5-rubľovky z roku 1922,
líce 3-korunáčky je zjednodušená variácia storubľovej obligácie z roku 1952,
líce 25-, 50- a 100-korunáčky je inšpirované lícom 3-rubľovky z roku 1938, ruby
týchto bankoviek sú riešené podľa storubľovky z roku 1947. Líce 10-korunáčky má
spoločné prvky s československou korunovou poukážkou z roku 1944 a s rumunskou
10-leiovkou, ktorú v GOZNAKu tlačili roku 1951. Rub 10-korunáčky vznikol
zjednodušením líca 50-rubľovky z roku 1947. I keď GOZNAK je tlačiareň, v ktorej
vzniklo viacero technicky pozoruhodných bankoviek s originálnymi ochrannými
prvkami, v takom krátkom čase nemohol zabezpečiť technickú úroveň, ktorá by
zodpovedala pomerne vysokej kúpnej sile nových československých papierových
peňazí. Preto predstavujú len v daných podmienkach dosiahnuteľné maximum a
zrejmé provizórium.
Nedostatočný stupeň ochrany papierových
platidiel vzoru 1953 a ich výtvarná stránka vyvolali potrebu vydať nové
papierové peniaze. V polovici 50. rokov vzniklo mnoho pozoruhodných a pekných
návrhov. Takmer ukončená príprava zaujímavo riešenej 50-korunáčky Cyrila Boudu s
motívmi Banskej Bystrice však musela byť zastavená, lebo v poslednej chvíli sa
prezidentovi A. Novotnému znepáčili kostolné veže tohto historického mesta...
Jediným úspechom bolo v roku 1958 vydanie 25-korunáčky navrhnutej Karlom
Svolinským, ktorý s vynikajúcou výtvarnou skratkou zobrazil myšlienku husitského
hnutia. Táto bankovka patrí k najlepším dielam našej bankovkovej grafiky.
Vydanie ďalších platidiel zdržala zmena názvu štátu a štátneho znaku v lete 1960
tematické obmedzenia, početné, ideologicky motivované zásahy straníckych
funkcionárov a takmer neznáma okolnosť, že začiatkom 60. rokov sa podľa vzoru
ZSSR uvažovalo o denominácii koruny v pomere 10 : 1. Nové bankovky (10 a 100
Kčs) teda mali mať 10x vyššiu hodnotu. Tomu aj zodpovedala zvýšená pozornosť ich
technickej úrovni. Vydanie nových bankoviek sa podarilo ukončiť až roku 1965. I
keď nové bankovky nezachytili niektoré moderné ochranné prvky, boli na dobrej
technickej úrovni (dokonalá rytina stokorunáčky z roku 1961). Námetovo ostali v
zajatí bankoviek vzoru 1953. Ideologické schémy poznamenali aj inak zaujímavú a
peknú 10-korunáčku Márie Medveckej. Pri stokorunáčke sa dokonca vynára otázka,
či neinšpirovala autorov albánskeho jednoleku z roku 1964... Nenašli sa ani
vhodné motívy na 3- a 5-korunáčky. Na štátovkách inšpirovaných sovietskymi
archetypmi z 20. rokov sa preto zmenil iba štátny znak. Z hodnotovej skladby sa
nepodarilo vylúčiť denominácie 3 a 25 Kčs nezapadajúce do desatinnej sústavy.
Výtvarná nejednotnosť a silná ideologizácia
bankoviek zo 60. rokov viedli v roku 1968 k rozhodnutiu vydať nové bankovky
tematicky zamerané na dejiny, vedu a kultúru. Výsledkom bola naša prvá moderná
bankovka - 20-korunáčka z roku 1970 od Karla Hrušku. Prvý raz sa na nej
uplatnila moderná tlačová technika - letterset (simultánna tlač). Verejnosť
desaťročia, vychovávaná bankovkami staršími často o niekoľko generácií, však
neprijala skĺbenie historických výtvarných diel s modernou grafikou a odmietla
tlač "na spadávku". V roku 1973 nasledovala 500-korunáčka od Jaroslava
Lukavského. Snaha podriadiť sa názoru verejnosti a zmena farby proti vôli autora
však narušili jej výtvarnú koncepciu. Obraz svätého Jakuba z Levočského oltára
na pripravovanej 10-korunáčke bol pre normalizačných ideológov neprijateľný.
Navyše Oldřicha Kulhánka, autora jej pozoruhodného návrhu z politických dôvodov
uväznili... Z nových bankoviek preto ostalo iba torzo.
Snahy o vydanie nových bankoviek však neustali.
Vynucovala si ho aj potreba doplniť hodnotovú sústavu bankoviek 1000-korunáčkou, zjednotiť rozmery bankoviek a vybaviť ich ochrannými prvkami
sťažujúcimi reprodukciu na jednofarebných xerografických kopírovačkách. Súťaže
na umelecké návrhy bankoviek konané v polovici 70. rokov zväčša vyhrával Albín Brunovský. Preto mu po smrti J. Lukavského, ktorý zvíťazil v súťaži na
500-korunáčku, bolo zverené vypracovanie návrhov všetkých bankoviek. Vydanie
bankoviek plánované na koniec 70. rokov sa však pre nezáujem vlády oneskorilo.
Až roku 1985 vydali tisíckorunáčku. Ako posledná mala v roku 1990 vyjsť
500-korunáčka. Odborná verejnosť prijímala nové bankovky dobre. 20-korunáčka
bola dokonca vyhlásená za najkrajšiu bankovku roku 1988. Po tisíckorunáčke z
roku 1934 to bolo druhé vysoké medzinárodné ocenenie československých bankoviek.
Osud novej emisie však nebol šťastný. Verejnosť
odmietala netradičnú farebnosť týchto bankoviek, ktorá však nebola len výrazovým
prostriedkom A. Brunovského, ale špecifickým ochranným prvkom proti
jednofarebným kopírovačkám. Bankovky sa stali terčom vtipov a hľadania inotajov
a skrytých obrazov. Kritizovaná bola farebná podobnosť 20- a 1 000-korunáčky,
ktorá zvádzala k zámenám v obehu i k pozmeňovaniu bankoviek. Stokorunáčka s
portrétom K. Gottwalda, vydaná 1. októbra 1989, však časť verejnosti pobúrila.
Ľudia ju popisovali a úmyselne poškodzovali. Ich hnev sa obracal aj proti
autorovi, ktorý s voľbou osobností nemal nič spoločné. Po novembrových
udalostiach rozhodla stokorunáčku Státí banka československá 31. decembra 1989
stiahnuť z obehu. Obnovenie tlače typicky socialistickorealistickej stokorunáčky
z roku 1961 bolo pre verejnosť prijateľnejším riešením.
Krátko po novembrových udalostiach sa uvažovalo
o prerobení lícnej strany stokorunáčky a dokončení celej emisie podľa pôvodného
plánu. Po zmene štátneho znaku však Státní banka československá rozhodla vydať
úplne nové bankovky. Hlavným dôvodom jej rozhodnutia však bola skutočnosť, že
bankovky, ktoré navrhol A. Brunovský, prichádzali do obehu s desaťročným
oneskorením, a preto neboli dostatočne chránené proti kopírovaniu na farebných
kopírovačkách. Obrovský nárast počtu falzifikátov tisíckorunáčok zhotovených na
farebných kopírovačkách dokazoval, že práve túto bankovku treba nahradiť čo
najskôr. Nové bankovky mali byť vybavené dokonalejšími ochrannými prvkami. Na
rozdiel od "Brunovského" emisie mali na nich prevažovať pastelové farby, ktoré
farebné kopírovačky ťažšie reprodukujú.
Státní banka československá najprv vypísala
verejnú súťaž na voľbu osobností a zobrazených tém. Až potom vypísala súťaž na
umelecké návrhy bankoviek. Na prvom mieste sa umiestnili návrhy Oldřicha
Kulhánka, na druhom Jozefa Bubáka. Už v lete roku 1992 boli v pokročilom stave
prípravy tlače 1 000-korunáčok a 200-korunáčok. Kvôli pripravovanému rozdeleniu
štátu sa však ich sériová tlač ani nezačala a obe boli prerobené na bankovky
Českej národnej banky.
Na jeseň roku 1992 začal oblastný ústav Státní
banky československé pre Slovensko - základ budúcej Národnej banky Slovenska
pripravovať samostatnú emisiu slovenských bankoviek. V rámci prípravných úvah
vznikli veľmi zaujímavé výbery zobrazených osobností a námetov. Pod tlakom času
však nemohli byť využité. Základom emisie nových slovenských bankoviek sa stali
návrhy Jozefa Bubáka predložené v súťaži na nové československé bankovky. Takmer
v pôvodnej podobe ostal návrh na 500-korunáčku, časť ostatných návrhov bola
prerobená pre iné hodnoty (Pribina mal byť na 10-korunáčke, Cyril a Metod na
20-korunáčke, M. R. Štefánik na 2 000-korunáčke).
Návrhy J. Bubáka štýlovo pripomínajú švajčiarske
bankovky zo 70. rokov. Vyznačujú sa však originálnym riešením farebnosti.
Základnú farbu na oboch stranách zvýrazňuje lomený pás prechádzajúci hlavnými
časťami obrazu. Jeho použitie je bezpochyby inšpirované prostredím zatemnenej
divadelnej scény osvetlenej vymedzeným prúdom svetla reflektoru sledujúceho
pohyb ústrednej postavy deja. Táto myšlienka vznikla asi pri práci na návrhu
československej 200-korunáčky venovanej osobnosti a dielu J. A. Komenského, kde
je na rube zobrazená jeho pracovňa prežiarená slnečnými lúčmi. Nešlo tu len o
dekoráciu, ale o funkčný prvok, ktorý prirodzene vyplynul z obsahu obrazu.
Farebný pás na bankovkách, ktoré navrhol J. Bubák je ojedinelý a úspešný
experiment. Je však otázne, či by sa jeho možnosti pri použití na väčšom počte
bankoviek rýchlo nevyčerpali a návrhy neskĺzli do takého stereotypu ako voľakedy
originálna myšlienka juhoslovanskej 5 000-dinárovky z roku 1985. Originálnym
prvkom je aj presná sútlač zvislých líniových rastrov na oboch stranách
bankoviek. Obraz madony Majstra Pavla z Levoče opäť dokázal vynikajúcu
použiteľnosť motívov z Levočského oltára v modernej bankovkovej grafike. Žiaľ,
na súčasných slovenských bankovkách sa nepodarilo zachovať rovnakú kvalitu
portrétnych rytín. Rytina portrétu A. Hlinku na 1000-korunáčke neznesie
porovnanie s vynikajúcimi rytinami Václava Fajta, najmä portrétu Ľ. Štúra na
500-korunáčke. Portréty Pribinu a Cyrila a Metoda sú len vyleptané a chýba im
jemnosť a gradácia liniek typická pre ručnú rytinu. Napriek tomu však slovenské
bankovky dokazujú, že Národná banka Slovenska úspešne zvládla začiatok
samostatnej emisnej činnosti a nadviazala na tradíciu výtvarne i technicky
hodnotných bankoviek na našom území.
ZBYŠEK ŠUSTEK - Pamiatky a
múzeá
