-Papierové peniaze nie sú len zdrap papiera

Prechod na jednotnú menu euro zvýšil záujem zberateľov o peniaze súčasných a budúcich členských krajín EÚ.

Zberatelia mincí sa často utešujú tým, že ak by hodnota ich mincí klesla, v prípade strieborných či zlatých peňazí vždy dosiahne aspoň cenu v nich obsiahnutých drahých kovov.

Zberatelia bankoviek – notafilisti – sa niečím podobným utešovať nemôžu, pretože bankovky sú a vždy budú len potlačený papier. Hoci papier s historickou, umeleckou a najmä zberateľskou hodnotou.

Zmienka o prvých „papierových peniazoch“, ktoré však boli vyrobené z kože, pochádza z Číny z 2. storočia pred naším letopočtom. Naozajstné papierové peniaze sa začali používať tiež v Číne, ale o deväťsto rokov neskôr.

V Európe dokonca až v 17. storočí. Najskôr vo Švédsku, nasledovalo Anglicko, Francúzsko a v roku 1762 aj Rakúsko. Vo všetkých krajinách však až do konca 19. storočia hrali v bankovom systéme najdôležitejšiu úlohu kovové mince, najmä vyrobené z drahých kovov.

Prvé papierové peniaze sa objavili na Slovensku vo forme takzvaných bankocedulí v 60. rokoch 18. storočia. Po nich nasledovali šajny, neskôr po roku 1913 anticipačné listy, ktoré mali povahu štátoviek a neboli ničím kryté.

Historickým faktom je, že vynález nekrytých papierových peňazí vytvoril priestor na vznik inflácie, čo sa prejavilo a prejavuje v rôznych krajinách dodnes. Preto nič výnimočné nie sú ani papierové peniaze s hodnotou určitej meny v státisícoch, miliónoch či až miliardách.

Americký ekonóm Murray Rothbard v knihe Tajomstvá bankovníctva charakterizoval objav papierových peňazí veľmi výstižne: „... dal do rúk vládam, ktoré vždy hľadali všetky možnosti dodatočných rozpočtových príjmov, kľúčik k dovtedy nepredstaviteľným zdrojom bohatstva.“

Československé papierové peniaze

Bezprostredne po vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov samostatné české či slovenské koruny neexistovali, používali sa rakúsko-uhorské papierové koruny, ktoré mali na rubovej strane nalepený kolok.

V apríli 1919 sa objavila prvá stokorunová štátovka, ktorej autorom bol Dr. Alois Mucha. Proti falšovaniu bola chránená vodotlačou, napriek tomu je to najviac falšovaná štátovka niekdajšieho Československa.

Originál sa na numizmatických burzách predáva za 10-tisíc až 50-tisíc korún. Falšovanie peňazí bolo v začiatkoch prvej republiky rozšírené aj preto, lebo susedné krajiny v snahe oslabiť nový štát falšovateľov podporovali. Ešte aj v súčasnosti sa na burzách vyskytnú falzifikáty.

V tom istom čase sa objavila aj päťtisíckorunová štátovka, ktorej sa tiež okamžite chopili falšovatelia. Preto sa už po krátkom čase Bankový úrad pri Ministerstve financií ČR rozhodol stiahnuť ju z obehu.

A urobil to veľmi dôkladne, pretože v súčasnosti sa považuje za najvzácnejšie platidlo, z ktorého sa zachovalo len 27 kusov. Z toho údajne len jediný exemplár nie je perforovaný, čiže znehodnotený dierovaným nápisom neplatné. Trhová cena týchto bankoviek nie je známa, pretože na burzách sa ešte neobjavili, rovnako ako ani jeden z 19 známych falzifikátov.

Problematická druhotná surovina

Využitie bankoviek stiahnutých z obehu je problematické. Do papiera mnohých bankoviek sa totiž pridávali a pridávajú aditíva, ktoré zväčšujú jeho pevnosť a odolnosť proti vlhkosti a vplyvu mikroorganizmov. Zároveň pôsobia aj ako ochranný prvok umožňujúci spoľahlivo overiť pravosť papiera. Použiť papierové peniaze stiahnuté z obehu ako druhotnú surovinu na výrobu menej kvalitného papiera – lepenky a toaletného papiera je komplikované. Papier z bankoviek môže tvoriť iba menej významnú prímes takýchto materiálov, lebo svojou vynikajúcou kvalitou zhoršuje ich technické vlastnosti. Známy je príklad z Rumunska, kde sa na konci éry N. Ceaucescua objavili v toaletnom papieri zle rozomleté kúsky bankoviek, ktoré narušovali jeho súdržnosť a znepríjemňovali jeho použitie. Nehovoriac o tom, že takýto papier bol potenciálne karcinogénny v dôsledku chemického zloženia farbív, ktoré sa na potlač bankoviek používali.

Od vzniku Národnej banky Československa v roku 1926 sa však už vydávali bankovky zhotovené kvalitnou tlačou a falšovanie sa pomaly vytrácalo.

Cena niektorých papierových bankoviek z obdobia pred druhou svetovou vojnou sa u zberateľov pohybuje v závislosti od stupňa opotrebovania až do 80-tisíc korún (neperforovaná bankovka 500 Kč z roku 1923, platná od 25. januára 1924 do 31. decembra 1931).

Zaváži aj séria, ktorou je bankovka označená. Papierová päťtisíckorunáčka platná v rokoch 1921 až 1944 pri sériách Ba C stojí na burze od 200 Sk do 1 600 Sk, pri sérii A však od 1 000 do 12-tisíc Sk.

Čo bankovka, to história

Na území Československa sa do rozdelenia v roku 1993 platilo dovedna 109 štátovkami a bankovkami, pričom každá má svoje vyhľadávané série a vlastnú zaujímavú históriu. V roku 1970 sa napríklad skončila platnosť dvadsaťpäťkorunáčky a do peňaženiek sa vrátila dvadsaťkoruna, spojená s malým škandálom.

Na rube bol vyobrazený husitský motív, ale skupinu husitov vedie muž, ktorý má obe ruky ľavé. Komunistov to pobúrilo a považovali to za úmyselnú provokáciu.

Porovnanie s historickou predlohou z Jenského kódexu však ukázalo, že ľavorukosť pochádza od pôvodného autora. Na líci bankovky bol Jan Žižka z Trocnova (podľa plastiky z mestského znaku Tábora od Wendela Rosskopfa z roku 1516), na ktorom ľudia aj tak objavili pri otočení tváre náznaky podoby upáleného Jana Palacha a vtedy zakázanej speváčky Marty Kubišovej.

V roku nežnej revolúcie (1989) sa napríklad posledná pripravovaná bankovka – päťstokoruna – do obehu a dokonca ani medzi zberateľov nedostala. Navyše zo dňa na deň sa skončila výroba „gottwaldovských stokorunáčok“, pričom napoly potlačené hárky nechali robotníci vo vypnutých tlačiarenských strojoch.

    Z bezcennej vzácnosť

    Po zániku Nemeckej demokratickej republiky uložili úradníci východonemecké bankovky vo vreciach do opustenej štôlne a tú dali zaliať betónom. Neurobili to však dôsledne, a tak sa k bezcenným neplatným bankovkám dostalo niekoľko zberateľov. Tí v štôlni našli aj vytlačené, no do obehu nikdy neuvedené 200- a 500-markové bankovky, ktoré na zberateľskom trhu zažiarili ako supernova a predávali sa po 300 plnohodnotných (západonemeckých) mariek.
Bankovka platila veľmi krátky čas – od 1. októbra 1989 do 31. decembra 1990 a na burzách sa dá kúpiť za 500 až 1 500 Sk. Namiesto K. Gottwalda sa vtedy narýchlo začalo s tlačou obľúbenej stokoruny s Hradčanmi z roku 1961.

Informácie o jednotlivých bankovkách aj o ich trhovej numizmatickej hodnote sú v katalógoch, bežne dostupných v špecializovaných predajniach či priamo na pravidelných burzách.

Skôr ako zaplatíte...

Bolo by omylom domnievať sa, že zberateľskú hodnotu majú len peniaze, ktoré už neplatia. V procese výroby sa z času na čas vyskytnú chybné výtlačky, ktoré potom výrobca nahrádza novo vytlačenými bankovkami.

Ich počet nie je vysoký a rovná sa počtu chybných výtlačkov. Nová séria sa na Slovensku spravidla označuje písmenom A umiestneným pred číslom bankovky.

Bankovka s takouto sériou má potom u zberateľov vyššiu hodnotu, ako je jej nominálna. V prípade dvadsaťkorunáčky je to podľa dostupného katalógu v prípade I. vydania v sérii A najmenej 78 Sk, II. vydania 130 Sk, päťdesiatkorunáčky stoja 78 Sk, pri II. III. a IV. vydaní 130 Sk.

V prípade stokorunáčky 195 Sk alebo 235 Sk, za dvestokorunáčku sa dá zinkasovať 390 Sk, za 500-korunovú bankovku so sériou A dokonca 845 až 910 Sk, v prípade tisíckorunáčky 1 690 Sk či 1 950 Sk a päťtisíckorunová áčková bankovka sa dá speňažiť za 8 450 Sk.

Najčerstvejšia kuriozita

Státní tiskárna cenin v Prahe vytlačila v roku 2003 koncom augusta omylom niekoľko tisíckorunových bankoviek bez podobizne historika Františka Palackého. Nedorobené bankovky prekĺzli aj výstupnej kontrole a dostali sa do obehu. Jednu bankovku našiel podnikateľ v balíčku peňazí, považoval ju za falzifikát a vrátil ju banke. Bankový úradník potom s úžasom našiel v pokladnici ešte ďalšie dve takéto bankovky. Ako informovala ČTK, všetky skončili ako rarity v predajni s filatelistickými potrebami a zberateľom sa túžbou po nich okamžite rozbúšilo srdce. Za jedinú tisícku bez Palackého ponúkali až 120 bankoviek s jeho portrétom.

Záujemcovia mohli nepodarené bankovky vidieť v septembri aj na medzinárodnom veľtrhu Zberateľ na Výstavisku v Prahe-Holešoviciach. Podobný prípad sa už v minulosti stal, keď rovnaká tisíckoruna bez Palackého bola v obehu i v roku 2000. Podobne to bolo aj pri tlači niekdajších československých tisíckorunáčok s portrétom hudobného skladateľa Bedřicha Smetanu.

Tieto sumy však platia len v prípade nových nepoužívaných bankoviek, so stupňom opotrebovania sa ich zberateľská hodnota priamoúmerne znižuje. Podobné pravidlo platí aj v susednej Českej republike, kde sa však náhrada za vyradené chybné bankovky z roku 1993 označuje v prípade 50 Kč, 100 Kč, 500 Kč ako Z01.

Kuriozitou je platná dvestokorunáčka s podobizňou J. A. Komenského, kde sa v sérii A vyskytol v pásiku vytlačený nápis 200 Kč (trhová hodnota 400 Kč), ale aj 200 Kčs (350 Kč), ba dokonca nápis Republique Zaire. Majiteľ takejto bankovky môže za ňu zinkasovať neuveriteľných 22-tisíc Kč. Počet takýchto kusov v obehu nie je známy.

Zdroj: TREND - 2003

Tipli 450
Powered by Zen Cart