Návrat na hlavnú stránku

Chilli Style - móda pre mladých

   Bankový úrad ministerstva financií

   Bolo zrejmé, že na území Československa chýba vlastné a samostatné menové ústredie, ktoré by organizovalo menovú odluku a tiež regulovalo emisnú činnosť podľa potrieb hospodárstva. Zákonom č. 49/1918 Z. bola síce funkciou ceduľovej banky provizórne poverená Zemská banka v Prahe, ale realizácia tohto ustanovenia sa vôbec nerealizovala. Namiesto toho bol pre správu novej česko-slovenskej meny zákonom č. 187/1919 Z. z. a n. zriadený Bankový úrad ministerstva financií - ako dočasná štátna inštitúcia, ktorá mala byť vo vhodnej dobe  nahradená ceduľovou bankou na súkromnoprávnom základe. Až do jej vzniku mu prislúchali všetky funkcie ceduľovej banky, Bankový úrad mal ako prvoradú úlohu ukončiť menovú odluku, emitovať nové platidlá a upevňovať hodnotu česko-slovenskej koruny.

   Hlavný ústav mal sídlo v Prahe a podliehalo mu 31 úradovní, z toho bolo 5 na Slovensku - Banská Bystrica, Bratislava, Košice, Nitra, Žilina. Slovensko v bankovom výbore BÚMF zastupoval iba jediný Slovák Dr. Medvecký v období rokov 1919 - 1926. BÚMF spravoval obeh kolkovaných bankoviek, ako aj nových štátoviek a bankoviek, ktoré sa v novovzniknutom štáte postupne uvádzali do obehu. Prostredníctvom vyhlášok informoval verejnosť i o stiahnutí platidiel z obehu. Bankovky označené česko-slovenským kolkom sa postupne sťahovali z obehu a nepredložené kolkované bankovky prepadli v prospech štátu. Vykonával menovú politiku, ktorá smerovala k upevneniu koruny, ako aj na zaistenie jej stability.

   Nová peňažná mena

   Vytvoriť vlastnú peňažnú menu bolo prvoradou záležitosťou nového štátu. Zaujímavé je, že napriek prejavenému vlasteneckému nadšeniu a snahe odvrhnúť všetko, čo by pripomínalo bývalú monarchiu, sa ako názov peňažnej meny udržal názov „koruna". Ďalšími navrhovanými názvami boli franky a sokoly, ako aj iné názvy.

   Zákon 187 z 10. apríla 1919, ktorým sa upravuje obeh a správa platidiel v česko-slovenskom štáte, dal výhradné právo štátu vydávať platidlá a raziť mince. Prehlásila okolkované bankovky za prvé česko-slovenské štátovky a stanovila právomoci ministra financií v menovej oblasti. Neoznačené bankovky Rakúsko-uhorskej banky prestali byť zákonným platidlom. Menovou jednotkou pre česko-slovenský štát sa stala koruna česko-slovenská, v skratke Kč.

   Krátko po menovej odluke prikročil bankový úrad k urýchlenej príprave a tlači prvých česko-slovenských platidiel v hodnote 1,5,10,20, 50, 100, 500,1 000 a 5 000 Kč. Všetky majú dátum vydania 15. 4. 1919 a podpis ministra financií A. Rašína, aj keď boli dané do obehu postupne v rozmedzí od 7. júla 1919 do 26. februára 1920 (Rašín vtedy už nebol ministrom financií).

   Likvidačná komisia vo Viedni oznámila, že neokolkované bankovky Rakúsko-uhorskej banky majú byť predložené likvidátorom do 15. septembra 1921. Ministerstvo financií po dohode s BUMF upozornilo na túto prekluzívnu lehotu a nariadilo zaslať neokolkované bankovky do Ústrednej štátnej pokladne v Prahe.

   Vážnym problémom bola tlač bankoviek, pretože tlačiareň bankoviek Rakúsko-uhorskej banky bola vo Viedni. Obchodné tlačiarne, ktoré fungovali na území novovzniknutého štátu, nemali s tlačou cenín žiadne skúsenosti, ale i napriek tomu sa podieľali na tlači papierových peňazí s nižšími nominálnymi hodnotami, a to: Otto a Ružička v Pardubiciach, v Prahe Národná politika, Haas a Grafická únia. Štátovka v hodnote 5 000 Kč sa tlačila v Rakúsko-uhorskej banke vo Viedni a 1 000 Kč tlačila American Bank Note Company. Na tvorbe nových papierových peňazí sa výrazne podieľal výtvarník Alfonz Mucha, podľa návrhov ktorého sa tlačili štátovky v hodnote 10 Kč, 20 Kč, 100 Kč a 500 Kč.

   Pri razbe mincí bola situácia o niečo zložitejšia. V kremnickej mincovni naďalej pokračovala razba uhorských mincí až do 30. novembra 1918. Po vzniku ČSR bolo zariadenie mincovne postupne demontované a spolu so zásobami drahých kovov a vzácnymi zbierkami mincí odvezené bývalými uhorskými úradníkmi do Maďarska. Pretože kremnická mincovňa je jeden z najstarších kovospracujúcich podnikov v strednej Európe, bolo rozhodnuté jej činnosť obnoviť, čo sa podarilo v júni 1921. Začala slúžiť na razbu česko-slovenských mincí.

   Dňa 24. januára 1919 sa v Prahe konala konferencia týkajúca sa kolkovacej akcie, na ktorú boli prizvaní prednostovia finančných úradov z Prahy, Brna, Opavy a Bratislavy. Prezident Generálneho finančného riaditeľstva v Bratislave O. Kvéch informoval o nepriaznivom stave úradov na Slovensku, kde značná časť finančného úradníctva odišla do Maďarska a tí, čo zostali, neboli veľmi spoľahliví. Preto bolo rozhodnuté, že kolkovaciu akciu na Slovensku bude organizačne zabezpečovať Dr. Maximilián Záveský, riaditeľ Zemskej banky.

   V Bratislave neboli v tom čase slovenské peňažné ústavy, prípadne filiálky českých bánk, takže všetky banky, s ktorými sa tu zabezpečovala kolkovacia akcia, mali čisto maďarské (a málo ústretové) vedenie. Postoj ich riaditeľov bol nepriateľský. Po hrozbe, že ich bankám bude ministerstvom financií odobratá koncesia, sa vzájomná spolupráca nakoniec zlepšila.
  Prístup obyvateľstva ku kolkovaniu peňazí na Žitnom ostrove a v južných pohraničných oblastiach bol odmietavý. Najmä vidiecky ľud prinášal malé množstvá peňazí na okolkovanie. V Bratislave najmä starousadlíci prejavovali odpor k zástupcom komisariátov. Odpor sa prejavoval miestnou agitáciou a letákmi, ktoré boli denne zhadzované z maďarských vojenských lietadiel. Obchodníci a živnostníci sa chovali k vojsku, ale aj k civilným českým úradníkom neochotne. Na ľavom brehu Dunaja dávali maďarskí boľševici najavo, že sú nespokojní s „českou nadvládou". Napätie medzi česko-slovenským vojskom a miestnym obyvateľstvom bolo na ostrie noža. 10. februára 1919 sa v Bratislave začal generálny štrajk, ktorý vyústil do krvavej streľby. Hrozilo, že štrajk sa rozšíri i medzi poštovými a železničnými zamestnancami, čo by ohrozilo priebeh kolkovacej akcie. Bratislavský župan trojjazyčnou vyhláškou nariadil, aby všetci živnostníci, remeselníci, majitelia kaviarní a hoteliéri, ktorí svoje prevádzky neotvoria, stratili svoje živnostenské oprávnenie. Tí, čo neposlúchli nariadenie, sa nahlasovali na župný úrad. Až týmto ráznym opatrením sa podarilo štrajk zlikvidovať. Všetci štátni úradníci, ktorí mali zabezpečovať kolkovaciu akciu a zúčastnili sa na štrajku, boli zo štátnych služieb bez akýchkoľvek nárokov prepustení.

   Dr. Záveský sa pri počiatočnej organizácii akcie s dôverou obrátil na Dr. Medveckého, ktorý bol v tom čase známym zvolenským advokátom. Požiadal ho o pomoc ako osobu, ktorá pozná miestne a osobné pomery na Slovensku a vyzval ho, aby mu pomáhal s výberom komisárov. Spolu osobne navštívili, vtedy nespoľahlivou železničnou dopravou, budúce sídla hlavných komisariátov. Košice ich privítali 12. februára 1919 preplnené vojskom a na uliciach sa pohybovali vojenské hliadky talianskych legionárov. Na župnom úrade prerokovali organizáciu hlavného komisariátu, ako aj okresných komisariátov so županom Dr. Jánom Sekáčom a starostom Košíc Dr. Vladimírom Mutňanským. 15. februára pricestovali do Ružomberka, kde sa v priestoroch Slovenskej banky stretli s jej riaditeľom Dr. Vladimírom Makovickým a poslancom A. Hlinkom, ktorí im ochotne prisľúbili pomoc. Dohodli sa, že v priestoroch banky bude sídlo hlavného komisariátu. Odtiaľ odišli do Zvolena, kde za účinného prispenia Viliama Paulíniho vykonali potrebné prípravy na zriadenie hlavného zvolenského komisariátu.

    Dňa 25. februára 1919 prevzal hlavný komisariát v Bratislave vagón okolkovaných bankoviek. Tie sa uschovali v trezore filiálky Rakúsko-uhorskej banky, ktorý bol zabavený na tento účel. Filiálku strážila vojenská stráž. Župan Samuel Zoch zvolal do Bratislavy hlavných slúžnych a mešťanostov samosprávnych miest. Svojimi námestníkmi ustanovil Dr. Okánika a Dr. Jamnického. Vymenoval predsedov okresných komisariátov a všetkým funkcionárom dal podpísať predpísanú prísahu o riadnom plnení daných rozkazov a o zachovaní prísneho úradného tajomstva. Súčasne im odovzdal legitimácie, ktoré ich oprávňovali byť členmi komisariátov pre okolkovanie bankoviek. Rozhodlo sa, že v bratislavskej čokoládovej továrni Stollwerck bude „lepiareň" kolkov. Prvý deň kolkovacej akcie na Slovensku sa niesol v znamení zmätkov, telefonických otázok, telegramov a osobných intervencií a to najmä z vidieckych miest. Preto sa Dr. Záveský a Dr. Medvecký rozhodli uskutočniť obchôdzku Slovenska. Cez deň úradovali v sídlach komisariátov a v noci sa presúvali do ďalších miest, takže táto cesta ich najmä fyzicky vyčerpávala. Ich činnosť bola sťažená najmä na južnej hranici od Lučenca ku Košiciam, zvlášť v Leviciach, Lučenci a Rožňave, kde bol značný vplyv boľševických emisárov na miestne obyvateľstvo. Túto situáciu obidvaja zachraňovali verejnými prejavmi, ktorými ubezpečovali prítomných, že mzdy dostanú vyplatené v okolkovaných bankovkách.

    Počas kolkovacej akcie sa obyvatelia snažili hromadnými nákupmi zbaviť sa finančnej hotovosti. Dňa 27. februára 1919 boli vyvesené vyhlášky o kolkovaní a ešte toho istého dňa v Ružomberku v Baťovej predajni obuvi sa vytvoril obrovský rad kupujúcich, ktorí bezhlavo skupovali topánky. Baťa posielal do Ružomberka vagóny tovaru. Aj tí najchudobnejší, ktorí dovtedy chodili obutí iba v krpcoch alebo kapcoch, skúsili, čo je to mať obuté kožené topánky. Skupovalo sa však aj všetko cenné: zlato, striebro, brilianty, piana, cenné obrazy, ba ako kuriozitu, aj rakvy. Dr. Rašín sa vtedy vyjadril, že nikdy predtým ani potom sa neplatili dane tak ochotne.

   Problematická bola výmena neokolkovaných bankoviek legionárom a členom Združenia Čechov a Slovákov z Ruska. Vytvorila sa právna fikcia, že neokolkované bankovky česko-slovenských občanov slúžiacich v sibírskej armáde, vo francúzskych a talianskych légiách, ako aj členom Združenia (tí boli nebojujúcou súčasťou sibírskej armády) sa budú vykupovať aj po oficiálne ukončenej kolkovacej akcii. Súpis neokolkovaných bankoviek podľa jednotlivcov vykonávali vojenské úrady. Stávali sa prípady, že občania po návrate z ruského zajatia si už v čase po ukončení okolkovania peňazí vymieňali na ruskom území ruské ruble za rakúsko-uhorské peniaze.

   Dňa 19. októbra 1919 bol schválený návrh ministerstva financií, podľa ktorého všetkým legionárom, ktorí slúžili svojej vlasti v cudzine a nemohli si včas dať okolkovať svoje vlastné bankovky, sa povolil ich výkup spôsobom obdobným ako kolkovanie, t. j. 99 % hodnota v česko-slovenských korunách - 50 % sa vyplatilo hneď a zvyšok 49 % sa zadržal na 1 % úrok do doby, keď sa vracali peniaze zadržané za vkladné listy pri okolkovaní.39 V takýchto prípadoch sa ľudia obracali na Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska (MPS), vládny referát pre finančné veci, s prosbou o dodatočné okolkovanie bankoviek. Vtedajší šéf tohto referátu Dr. Ľ. Medvecký osobne povoľoval kolkovanie takýchto peňazí a to bez akéhokoľvek poplatku.

   Počas kolkovania bankoviek sa vyskytli snahy okolkovať ich falošnými kolkami, o čom podávali hlásenia jednotlivé četnícke veliteľstva na MPS - finančný referát. Košický župan telegramom z 8. mája 1919 informoval MPS „o obrovskom prílive neokolkovaných bankoviek z Maďarska do nového teritória" a žiadal usmernenie, ako postupovať. Zároveň upozornil, že veliteľ v Miškolci „ustálil kurz odkolkovaných bankoviek na 140, čo môže na obsadenom území efekt okolkovacej akcie úplne paralyzovať". V odpovedi Dr. Medvecký ubezpečuje, že okolkovanie bankoviek bude vykonané čo najskôr a akciu vykoná košický hlavný komisariát, pričom navrhuje kurz zvýšiť na 160. Odpoveď v podobnom duchu smerovala aj na župný úrad do Užhorodu na novo obsadené územie, pričom vládny referent pre finančné veci ubezpečoval, že na vykonanie okolkovania budú vyslaní zvláštni úradníci a zriadené zberne pri daňových úradoch a peňažných ústavoch. Zároveň upozornil, že 25- a 200-korunové rakúsko-uhorské bankovky sa pri okolkovaní prijímať nebudú. Pri okolkovaní sa stanovil osobitný kurz česko-slovenských peňazí (160: 100) a upozornil, že železnice pri vydávaní cestovných lístkov žiadajú duplicitnú sumu v neokolkovaných bankovkách ako v okolkovaných.

   Vrchnému veliteľstvu česko-slovenských vojsk na Slovensku boli zaslané Maďarmi falšované bankové kolky, ktoré zachytil 39. výzvedný pluk v Komárne 21. apríla 1919. Ministerstvo národnej obrany telegramom z 8. mája 1919 oznámilo, že bolo vydané nariadenie ministerstva financií proti prílivu neokolkovaných bankoviek na Slovensku. V nariadení sa hovorí, že peniaze maďarských utečencov a zajatcov budú prevzaté v 60-percentnej hodnote česko-slovenským štátom a to v maximálnej hodnote 1 000 K pre jednu rodinu alebo 500 K pre jednotlivca. Na obsadenom území za demarkačnou čiarou sa bude vykonávať všeobecné kolkovanie bankoviek.

   Koncom mája 1919 sa na Slovensku odohrala vážna udalosť - vpád maďarských boľševikov, ktorí chceli ovládnuť Slovensko. Hrozilo, že všetky stiahnuté bankovky v rámci kolkovacej akcie padnú do ich rúk. V Bratislave bolo urýchlene zhromaždených zo všetkých slovenských komisariátov viac ako 600 miliónov neokolkovaných a okolkovaných bankoviek uložených v trezore Rakúsko-uhorskej banky. Následne boli všetky bankovky kvôli bezpečnosti z Bratislavy prevezené do Prahy.

   Vpádom Maďarov na územie Slovenska boli prerušené všetky práce revíznych komisií na okresných komisariátoch, ako aj ukončovacie práce hlavných komisariátov.
   V júni 1919 sa situácia v Bratislave priostrila, pretože samotné mesto bolo z troch strán obkľúčené nepriateľským vojskom. Civilné obyvateľstvo sa tu búrilo a štátni zamestnanci napriek zákazu vzdialenia sa zo svojho služobného pôsobiska hromadne unikali z obkoleseného mesta. Zadržali ich však stráže, ktoré mali stanovištia na všetkých únikových cestách.46 Horšie to bolo v okolí Zvolena smerom na Vrútky. Stav na tomto území sa podobal vojnovému stavu. Na juhovýchodnom Slovensku v okolí Komárna a Nových Zámkov sa odohrávali tuhé boje. V júni 1919 bola vyhlásená v Prešove Slovenská republika rád. Tá však netrvala dlho. Po dôraznom zásahu Dohody musela maďarská Červená armáda územie ČeskoSlovenska opustiť.

   Obsadzovanie miest v štátnej správe slovenskými úradníkmi bolo po roku 1918 značne problematické. 21. júna 1919 zaslal vládny radca financií MsPMS vládnemu komisárovi pre finančné veci toho istého úradu hlásenie o organizácii finančnej správy na Slovensku. Uvádzal v nej, že na Finančnom riaditeľstve na Slovensku bolo v roku 1917 158 konceptných úradníkov, teraz je tam iba 78 úradníkov - z toho 49 úradníkov zostalo pôvodných a 29 úradníkov prišlo z Čiech, Moravy a Sliezska. Konštatoval, že úradníkov je málo, lebo niektoré finančné úrady nemal kto prevziať. Požadoval ešte najmenej o 50 úradníkov, pretože pri poslednom prevrate sa dokázala nespoľahlivosť bývalých uhorských úradníkov. Z doterajších úradníkov vie iba málo po slovensky, takže úradovanie je komplikované. Starých úradníkov využívali na spracovanie „restancií" a vyrubovanie daní za roky 1918a 1919. Na daňových úradoch pracovalo 94 pôvodných uhorských úradníkov, z Čiech a Moravy sa provizórne prihlásili 66 a oproti stavu v roku 1917 chýbalo ešte 90 úradníkov. Finančná stráž bola kompletne obsadená úradníkmi pridelenými z Čiech a Moravy. Na záver spomína falšovanie kolkov na východnom Slovensku, menovite v Košiciach, kde hodnotí správy zaslané kapitánom Košíc, v ktorých spomína, že pôvodcovia falošných kolkov boli vo väčšine prípadov židia.

   Na vpád maďarských vojsk reagovali česko-slovenské štátne úrady. 3. júla 1919bola vydaná vyhláška ministra pre správu Slovenska, v ktorej sa upozorňuje, že Maďari a boľševici na slovenskom území dali do obehu veľké množstvo svojich „boľševických bielych peňazí" v hodnotách 5,-, 25,- a 200,-. Vyhláškou sa zakazuje používať tieto peniaze ako platidlo s upozornením, že porušenie zákazu sa bude prísne trestať.

   Dňa 23. júla 1919 oznámil gemersko-malobontský župan, že územie je zaplavované bielymi (boľševickými) a neokolkovanými (modrými) peniazmi. V odpovedi vládny referent pre finančné veci Ministerstva s plnou mocou pre Slovensko uvádza o týchto skutočnostiach „že biele peniaze sa nemôžu na žiadny pád prijímať, pretože sú na území našej republiky celkom neplatné. Ohľadne modrých neokolkovaných musí sa majiteľ takých peňazí písomne obrátiť na Bankový úrad do Prahy, aby mu dovolil vykúpiť ich za 50 % v niektorej filiálke na Slovensku". Lučenecký mešťanosta v septembri 1919 oznámil, že v Lučenci boli boľševikmi dané do obehu biele peniaze v úhrnnej hodnote 1 829 193 korún, ktoré on zozbieral a žiada oznámiť, kde má tieto peniaze dopraviť. V odpovedi mu vládny poradca financií oznámil, že tieto peniaze mal len spísať, ale nepreberať; teraz ich musí vrátiť stránkam a prísne ich upozorniť, „že každé obchodovanie s tými peniazmi je prísne zakázané".

   Župan abovsko-turniansky z 2. augusta 1919 oznamuje ministrovi s plnou mocou pre správu Slovenska:
„- v oblasti peňažníctva: medzi obyvateľstvom panuje nedostatok našich peňazí, hoci sú tu rôzne pokútne banky a jednotlivci, ktorí sa zaoberajú výmenou komunistických bankoviek za naše peniaze. Kurz sa neustále mení a pohybuje sa obyčajne medzi 20 a 30 %; keď bolo počuť v Košiciach kanonádu z rumunského frontu, a keď kolovali veľmi poplašné správy, stúpol kurz prechodne až na 40 %;
- priemysel je tiež bez peňažitých prostriedkov, a to je teraz výhodný moment pre česko--slovenské peňažné ústavy získať vplyv na rôzne podniky poskytnutím pôžičiek na ponechanie majority akcií;
-  tunajšie maďarské banky a sporiteľne sú vo veľmi ťažkej situácii, lebo pred prvým príchodom čs. vojsk do Košíc všetky cenné papiere a depozity poslali do Budapešti, a teda sa nikdy k majiteľom nevrátia. Za boľševického režimu v júni t. r. bola bankám odobratá temer celá hotovosť v našich peniazoch takže banky, ktoré sa dávno honosia miliónovými kapitálmi, de facto nič nemajú, ale pasíva im zostali".

    Správu 1. augusta 1919 zaslal aj župan gemersko-malohontský: „Rozhorčení sú Slováci, že všade máme ešte maďarské súdy, že finančná správa je ešte neprečistená, že jej správca ešte píše i slovenskému obecenstvu maďarské „felhiváse" a podpisuje sa ako „ministeri tanácsos", že nemáme tu dosiaľ ani jednej jedinej slovenskej školy a september je už predo dvermi".

   Situácia s falošnými kolkami bola komplikovaná aj na severe Slovenska. Vládny komisár pre plebiscit na Orave listom zo 16. januára 1920 informoval, „že počet bankoviek s falošnými kolkami je na Orave zo dňa na deň menší, lebo sa vyvážajú do Poľska. Obyvateľstvo z nich odstraňuje kolky a dováža za ne petrolej, sviečky, soľ".

   Upokojenie situácie v menovej oblasti na Slovensku postupne nastávalo od leta 1920 po vytýčení štátnych hraníc s Poľskom a Maďarskom a od roku 1921 nastali priaznivejšie podmienky pre realizáciu menovej koncepcie zvyšovania kúpnej sily česko-slovenskej koruny.

   Dodatočná výmenná akcia na Slovensku

   V Maďarsku sa nevedeli zmieriť so zánikom bývalého Uhorska, a keď sa v marci 1919 dostali k moci boľševici, rozhodli sa vyslať maďarskú Červenú armádu na slovenské územie. Obsadili takmer tretinu jeho územia, ktoré opustili až po dôraznom zásahu Dohody. Konštituovanie nového štátu sa medzinárodnoprávne ukončilo až v júni 1920.
   Pri vzniku nového štátneho útvaru nastala na Slovensku zvláštna situácia, lebo maďarské ozbrojené sily nerešpektovali nové orgány štátnej moci. Z toho dôvodu nebolo možné vykonať okolkovanie bankoviek v stanovenom termíne v obvodoch Šahy, Rimavská Sobota a Košice. Stalo sa tak až pri dodatočnej výmennej akcii.
   Dňa 22. marca 1920 zasielajú z Putnockej sporiteľne pri Rimavskej Seči prípis na Bankový úrad ministerstva financií - pobočka Banská Bystrica, v ktorom sa dožadujú vysvetlenia, akým kurzom majú zamieňať „modré bankovky" za česko-slovenskú valutu. Súčasne sa sťažujú „už od 11 mesiacov patríme k čsl. štátu a od tohto času žiadne kolkovanie ani žiadna výmena peňazí sa nepreviedla". Ďalej upozorňujú, že sú „štát v štáte" a disponujú zvláštnymi peniazmi. V odpovedi z 30. marca filiálka uvádza, že v záležitosti výmeny neokolkovaných bankoviek v obciach, kde dosiaľ kolkovanie nebolo, ministerstvo financií dosiaľ nerozhodlo.  BÚMF oznamuje 20. októbra 1920 svojej filiálke v Banskej Bystrici, že pravdepodobne v najbližších dňoch sa uskutoční výmena neokolkovaných bankoviek v „tých oblastiach Vašeho a košického bankového okresu", kde dosiaľ nebolo kolkovanie. Dodávajú, že štátne úrady (Finančný referát v Užhorode alebo Generálne finančné riaditeľstvo v Bratislave) sa obrátia na filiálku so žiadosťou o dotácie vo výške asi 30 miliónov korún.
   Nariadením č. 576/1920 Zb. z. a n. z 23. októbra boli pre menu na Podkarpatskej Rusi a na Slovensku, pokiaľ tam nebolo vykonané kolkovanie, stanovené osobitné menové opatrenia. Na výmenu hotovosti rakúsko-uhorských bankoviek nekolkovaných, ako aj rumunských kolkovaných sa stanovil nasledovný pomer:
prvých 2 000 K za 2 000 Kč,
za ďalšie obnosy do 10 000 K pomer 100 K za 50 Kč,
za obnosy nad 10 000 K pomer 100 K za 25 Kč.
   Pomerom 1 : 4 sa tiež prepočítavali hotovosti štátnych pokladní.
   Na výmenu hotovosti pre peňažné ústavy, nadácie, benefície, kostoly, duchovné a svetské obce, spolky, ústavy a iné korporácie a spoločnosti, ktorých členovia nemali podiel na kmeňovom majetku, ako aj vzájomne spolky penzijné a poisťovacie, nemocenské a bratské pokladne prináleží výmena v pomere 1:1. Ich hotovosti však nesmeli presiahnuť pokladničný stav k 1. júnu 1920. Keď však neboli hotovosti prihlásené na úradný súpis, stanovil sa pomer 100 K za 10 Kč. Finančná správa mala v odôvodnených prípadoch povolenie, stanoviť i iný pomer. Z hotovostí pri výmene 1 : 1 bol stanovený poplatok 1 %.
   Do dňa účinnosti tohto nariadenia neuhradené súkromnoprávne pohľadávky a záväzky rakúsko-uhorských neokolkovaných korunách alebo rumunských okolkovaných sa prepočítavali a vyplácali takto:
   Pohľadávky a záväzky vzniknuté:
do 26. 2. 1919 v pomere 1 K : 1 Kč
od 27.2. 1919 do 31. 10. 1919 v pomere 100 K : 60 Kč
od l. 11. 1919 do 31. 1. 1920 v pomere 100 K : 50 Kč
od 1.2. 1920 do 31. 3. 1920 v pomere 100 K : 40 Kč
od 1.4. 1920 do 30. 4. 1920 v pomere 100 K : 33 1/3 Kč
od 1.5. 1920 do 23. 10. 1920 v pomere 100 K : 25 Kč
    Do dňa účinnosti tohto nariadenia nevyplatené vklady na knižkách, pokladničných poukážkach a bežné účty v peňažných ústavoch sa vyplácali nasledovne:
vklady, ak nepresahovali stav z 26. februára 1919, v pomere 1 K : 1 Kč;
zvyšok, ak nepresahuje spolu s bodom 1 stav k l.júnu 1920, v pomere 250 K : 100 Kč;
ďalší zostatok v pomere 100 K : 25 Kč.
   Takzvané „staré účty" v spoločných rakúsko-uhorských neokolkovaných korunách sa uznali v plnej miere v česko-slovenských korunách. Pohľadávky a vklady v spoločných rakúsko-uhorských neokolkovaných korunách, ktorých majitelia mali sídlo na území bývalého Rakúska z Uhorska, nesmeli byť vyplatené v česko-slovenských korunách.
    BÚMF sa 26. marca 1920 zaoberal situáciou v oblasti menových pomerov v oblastiach, kde sa nekolkovalo, a pripomenul, že situácia je čím ďalej tým horšia. Konštatuje, že na Podkarpatskej Rusi panuje úplná menová anarchia.
   Na schôdzi Bankového výboru pri ministerstve financií 26. septembra 1921 sa v bilancii 15. septembru vykazoval v aktívach vzrast položky „Bankovky zadržané pri okolkovaní". Boli to bankovky stiahnuté na Podkarpatskej Rusi v celkovej výške 430 miliónov korún. Konštatovala, že v účtovníctve nastanú problémy, pretože nešlo o výmenu, ale o výkup bankoviek. Rátali s tým, že zostane obnos vo výške asi 300 miliónov, ktorý bude potrebné zaúčtovať na účte „ostatné aktíva". Táto položka sa stratí formálne až po poskytnutí úhrady z likvidácie Rakúsko-uhorskej banky. Na ďalšej schôdzi konštatovali, že pribudlo ďalších 17 miliónov korún z vyúčtovania bankoviek stiahnutých z Podkarpatskej Rusi.
    Dodatočná výmenná akcia na Slovensku po 28. októbri 1920 a jej vyúčtovanie sa predlžovalo, o čom svedčí aj čulá korešpondencia medzi Generálnym finančným riaditeľstvom pre Slovensko a Bankovým úradom ministerstva financií v Prahe najmä v rokoch 1923 a 1924. V týchto rokoch sa predkladali BÚMF doklady o jej vyúčtovaní. Mala však pokračovanie aj v ďalších rokoch. Ešte v roku 1935 sa touto záležitosťou zaoberala Národná banka česko-slovenská v Prahe, ktorá svojej pobočke v Banskej Bystrici listom č. 10305-U.ú/Bk z 20. mája 1935 oznámila „zistili sme, že dňa 16. júla 1921 ste zaslali Hlavnej pokladnici v Prahe 14 debien neokolkovaných K 18,798.345,-, z ktorých K 17,578.610. - bol odvod Výmennej komisie kraja Rimavsko-sobotského, K 1,068.335. - daňového úradu Šahy a K 151.400. -daňového úradu Rimavská Sobota".
   Podstatou uvedenej reformy bolo, že z predložených hotovostí sa mala okolkovať a do obehu vrátiť iba polovica, druhá polovica sa mala zadržať a kryť vydaním 1 % neodcudziteľných štátnych dlhopisov. Reštrikcia obeživa mala znamenať nápravu meny a vrátenie kúpnej sily koruny na predvojnovú úroveň. Nepriniesla však očakávania, aké sa predpokladali, a problémy mladého štátu sa prejavili v počiatočných rozpočtových deficitoch a v tlakoch na uvoľnenie menovej politiky, čo v danej dobe pôsobilo inflačné. Vláda sa preto rozhodla zvyšovať kurz koruny v zahraničí, čo v predpokladoch znamenalo, že vysoký menový kurz bude pôsobiť deflačné na domácu cenovú hladinu. Tento predpoklad vyšiel, ale bol sprevádzaný prudkým poklesom výroby, exportu, znižovaním zamestnanosti a sociálnym napätím. Znamenalo to početné devízové intervencie, s ktorými ruka v ruke išli i drahé zahraničné úvery. Kurz koruny bol značne rozkolísaný, a preto sa po vzniku Národnej banky česko-slovenskej (1926) začala uplatňovať politika menovej a finančnej stabilizácie.

PREDCHÁDZAJÚCA STRANA         

Zdroj: Mária Kačkovičová - Historický zborník 13