AKO TO ROBIA... V SRBSKU!

   Do Srbska som začal cestovať niekedy v roku 2001 a od tej doby, dá sa povedať, tam cestujem dvakrát ročne, pretože už nie je dôvod sa tejto krajine vyhýbať. Bezpečnosť v uliciach je podobná ako u nás, ceny v obchodoch a reštauráciách sú zatiaľ priaznivé, hotely sú na slušnej úrovni. Výhodou je samozrejme aj bezvízový styk. Ten je však iba jednostranný, občania Srbska pri svojich cestách do Českej republiky túto výhodu nemajú. Aj ja som po prvýkrát ešte musel žiadať o vízum priamo na juhoslovanskej ambasáde v Prahe. Na dva vstupy stálo 55 DEM. Ale v dobe platnosti víza som stihol Srbsko, vtedy ešte Zväzovú republiku Juhoslávia navštíviť dokonca trikrát, pretože mi hneď pri prvej návšteve colníci zabudli dať do pasu pečiatku! V nasledujúcich rokoch už stačilo len zaplatiť priamo na hraniciach takzvanú turistickú priepustku v cene 7 DEM. A od minulého roku konečne platí spomínaný bezvízový styk.

   Prvý krát som išiel do Belehradu s cestovnou kanceláriou, ktorá dodnes vozí českých turistov cez Srbsko na dovolenku do Grécka. Mali v autobuse voľné miesto, tak som toho využil. Všetci pozerali a divili sa, že idem s malým batôžkom na chrbte a po objasnení môjho plánu cesty do Belehradu si rovno ťukali na čelo. To mi na pokoji práve nepridalo, pretože informácie som mal iba kusé a chatrné, navyše spomienku na nedávnu vojnu a nálety na Srbsko a Čiernu Horu sme mali všetci v živej pamäti. Po večernom príchode do Belehradu a spoločnej večeri v reštaurácii som sa s účastníkmi zájazdu rozlúčil a dal sa hľadať nejaký hotel.

   Ráno som od zvedavosti nemohol ani dospať a ihneď som vyrazil do ulíc, obchodov a na trh. Pre výmenu peňazí tu nebol k dispozícii vekslák, ale rovno veksláčka! Pani v dôchodkovom veku tu chodila s koženou taškou a ponúkala svoje služby. Vyjavene som jej do tej obrovskej peňaženky nazeral a neveril, že u nás v tej dobe tak nedostupné juhoslovanské bankovky sa tu bežne používajú! Samozrejme, ako inak, keď sú tu jediným miestnym platidlom, došlo mi vzápätí. Navyše som mal dotyčnej dáme za zlé, ako s tými pre mňa "vzácnymi" bankovkami zaobchádzala. Mala ich tam doslova natlačené jednu cez druhú! Najkvalitnejšie z vymenených som si dal okamžite bokom. Za zvyšné som si potom nakúpil na trhu miestne produkty a špeciality - koňak, halvu, med, rôzne lekváry a tiež asi 2 kilá skvelých čerstvých jahôd. Ľudia, hneď ako vycítili môj cudzí pôvod sa hneď vypytovali odkiaľ som a ako to u nás teraz chodí. Väčšina ľudí s ktorými som hovoril, kedysi tiež Československo navštívila a pár ich má u nás dodnes niekoľko kamarátov a známych. Vďaka rozhovorov s nimi som začal zbierať svoje prvé znalosti srbského jazyka, ktorý v priebehu rokov opakujúcimi sa návštevami už relatívne obstojne ovládam.

   Na konci toho ovocného trhu začínal akýsi blší trh, kde pod stromami sedeli dedkovia a babky a predávali na zemi rôzne možné aj nemožné veci, nové aj použité, spotrebného aj technického charakteru. Tu mi ktosi doporučil zájsť električkou č. 7 na takzvaný "cigánsky bazár", ktorému dodnes hovoríme Mexikoplatz. Tak to je niečo, hovoril som si vtedy. Tu pod železničným nadjazdom predávajú vätšinou tí najchudobnejší belehradský obyvatelia to, co po meste pozbierajú. Tu sa dá kúpiť naozaj všetko, od ihly cez použité prádlo, nefungujúce mobilné telefóny, polámané hračky až po lokomotívu. Všetko samozrejme za lacný peniaz a s riadnym nánosom prachu a bahna. Nájsť sa dá aj pár hrdzavých mincí a ušpinených bankoviek. Nie, tak tadiaľto moja cesta nepovedie, radšej sa vydám po pešej zóne v centre - výstavnej skrini Belehradu, ulicou Knez Mihajlova, kde sa nachádza aj pobočka centrálnej banky, ktorá sídli neďaleko odtiaľto.

   Po prvotnom zoznámení sa s prevádzkou a systémom banky som už nedočkavo pristúpil s veľkou českou čokoládou k jednému z okienok. Pani za ním sa volala Mima a uskutočnila so mnou takmer desaťminútový rozhovor o živote. Vyhovela mojej prosbe a pomohla mi vybrať z použitých balíčkov pár solídnych a nepoškodených oných "vzácnych" bankoviek pamätajúcich ešte vládu Slobodana Miloševiča. Tieto staršie bankovky z rokov 1994 - 1996 v nomináloch 5, 10, 20, 50, 100 dinárov platili do 31. decembra 2002. Ich preklúzia bola kvôli sťažnostiam občanov predĺžená z dvoch na šesť mesiacov, teda až do 30. júna 2003. Mince vydávané od poslednej a ráznej menovej reformy 1. januára 1994 do roku 1999 sú všetky až do dnešných dní v zákonnej platnosti, samozrejme tie najnižšie 1, 5 a 10 para majú takmer nulovú hodnotu a dávno sa nepoužívajú a nemožno ich dostať ani v žiadnej banke. Objavia sa občas v pokladni nejakej samoobsluhy a obsluha sa ich rada zbaví. V roku 2000 boli vydané úplne nové obežné mince v hodnotách 1, 2, 5 dinárov a 50 para nesúce výjavy národných pamiatok a symbolov. V rovnakom roku dal centrálna banka do obehu tiež nové farebné ofsetové bankovky. Zohnať ich nebol žiadny problém, mali ich vo všetkých bankách a zmenárňach dostatok. Vtedy obiehali ešte iba štyri nominály - 10, 20, 50 a 100 dinárov, všetky s portrétmi významných postáv srbskej histórie, vrátane Nikolaja Teslu. Zaujímavá však bola predstava finančných tokov a obchodných transakcií v krajine, kde bola niekoľko rokov v obehu najvyššia bankovka s hodnotou okolo 50 Kč! Navyše v tej dobe ešte neexistovali v Srbsku bankomaty!

 Až o rok potom pribudol vyšší nominál 200 dinárov s Nadeždou Petrovičovou na lícnej strane a koncom toho istého roku aj tisícka s Džordžom Vajfertom, prvým guvernérom národnej banky. Poslednú radu juhoslovanských bankoviek uzatvorila v roku 2002 veľká zelená peťtisícka, ktorej sa verejnosť zľakla, akoby znaku znovu nastupujúcej inflácie. V roku 2003 sa začala písať v Srbsku úplne nová kapitola, minimálne čo sa peňazí týka. Juhoslávia ako federativný štát prestala pod týmto názvom po viac ako šesťdesiatich rokoch existovať, rovnako ako juhoslovanský dinár (YUD, YUN, YUM), ktorý mal naviac platnosť už len v srbskej časti federácie. Krajina sa začala nazývať, Srbsko a Čierna Hora, nová mena sa ale srbskočiernohorský dinár nevolá. Pretože v Čiernej Hore platila v rokoch 1995 - 2001 nemecká marka a teraz tam oficiálne platí euro, bol a je tam dinár cudzou menou, ktorú je treba zamieňať. Menová jednotka v Srbsku dostala teda názov srbský dinár (SRD).

   Mojmír Černý

Pripravujeme: AKO TO ROBIA... V LOTYŠSKU!

Prečítajte si: AKO TO ROBIA... V SÝRII!   AKO TO ROBIA... NA KUBE!