-Filokartia - zbieranie starých pohľadníc

V roku 1869 vydala rakúsko-uhorská pošta ako vôbec prvá na svete korešpondenčný lístok. Bol to vlastne prvý krok k zavedeniu pohľadníc. Iní považujú za dátum vzniku pohľadníc rok 1872, keď vyšla vo Švajčiarsku prvá séria komerčných fotografií. Hneď, ako sa dostali do poštového styku, znamenali prelom v prenose krátkych informácií, popri inom aj vďaka rozvoju železníc, a paroplavby. Podnetom na šírenie tejto novej zberateľskej vášne bol rozvíjajúci sa turistický ruch. Malé kartičky zakrátko zaplavili poštové úrady. Dve desaťročia po ich objavení už prešli poštou takmer tri miliardy pohľadníc.
Na najstarších vydaniach bola adrese vyhradená celá zadná strana. Sem bolo zakázané písať akékoľvek ďalšie informácie. Pre text bola určená prázdna plocha na strane s obrázkom. Tieto pohľadnice (tzv. dlhé adresy) sú dnes veľmi vzácne. V roku 1906 zaviedli z rozhodnutia Medzinárodnej poštovej únie novú úpravu strany s adresou. Bola jej vyhradená len polovica priestoru a druhá, ľavá časť odteraz slúžila odosielateľovi na napísanie textu. Strana s obrázkom mala ostať prázdna. Tento typ pohľadníc (tzv. delená adresa) sa udržal dodnes.
Postupom času sa malá kartička, vyrobená z papiera, výnimočne z drevenej fólie, kože prípadne skla, neskôr napríklad aj vo forme gramofónovej platne, stala nielen komunikačným médiom pre prenos krátkych správ, pozdravov či obchodných informácií, ale aj zaujímavým historickým prameňom. Menila sa nielen ich vizuálna úprava, ale aj spôsob výroby. Najstaršie vydania boli zhotovené litografiou (kameňotlačou, to znamená, že obrázok bol prenesený priamo na litografickú kamennú alebo zinkovú platňu). Predlohy pre túto techniku boli samozrejme čierno-biele. Litografickí majstri museli preto farby dotvárať v ateliéri. Na každú farbu bol potrebný samostatný kameň. Keďže litograf väčšinou nepoznal originálne farby spracovávaného námetu, koloroval pohľadnicu podľa vlastnej úvahy či vkusu. Výsledkom bol obrázok, pôsobiaci priam umelecky, avšak farby nezodpovedali realite. Na jednotlivých vydaniach nebývajú navyše farby, alebo aspoň ich odtiene rovnaké. To isté platilo aj pri iných technikách. Dokladom tohto postupu je napríklad pohľadnica Bratislavy, snímaná z Hradného kopca. Zaujímavé je, že nafotografovaná bola v ére tzv. dlhých adries, no rôzne kolorovaná sa predávala ešte v 20. rokoch 20. storočia. Zberatelia registrujú takmer 20 rôznych verzií. Markantné rozdiely možno vidieť vo farebnosti fasád budov, striech, oblohy ale napríklad aj v odtieni dunajskej vody. Farebná hodnovernosť pohľadníc sa dosiahla až zavedením nových tlačiarenských technológií, ako kníhtlač, hĺbkotlač či ofset. Tieto postupy síce zvyšovali dokumentačnú hodnotu pohľadníc, no zberateľsky strácali na svojej pôvodnej "atmosfére".
Už na prelome storočí sa pohľadnice stali predmetom zberateľského záujmu. Počiatok "filokartie", čo je odborný výraz pre zbieranie pohľadníc, možno hľadať v rodinných archívoch. Mnohé z nich mali dôležitú výpovednú hodnotu aj pre textovú časť. Dnešné kolekcie sú však budované prevažne podľa námetov, nie podľa adresáta. Väčšina zberateľov sa orientuje geograficky, to znamená, že zbierajú vyobrazenia miest, respektíve obcí, pamätihodností, prírodné atraktivity alebo konkrétny mikroregión. V tejto oblasti dominujú predovšetkým väčšie mestá, ako Bratislava, Košice, Nitra, prípadne Piešťany a pod. Z regiónov poskytujú najviac zberateľského materiálu Vysoké Tatry a ďalšie tradičné turistické oblasti. Za najcennejšie "úlovky" sa považujú pohľadnice, ktoré zachytávajú dnes už zbúrané budovy, ulice a pod. Žiaľ, v prípade Slovenska patrí do tejto kategórie až príliš veľa pohľadníc. Občas robí dokonca problém identifikovať nasnímanú lokalitu, keďže za vyše sto rokov jestvovania pohľadníc sa podstatne zmenili identifikačné znaky obcí. Zberatelia sa orientujú podľa dodnes stojacich dominantných budov. Z tohto pohľadu sú pohľadnice dôležitým historickým prameňom.
Popri zemepisných kritériách jestvuje pomerne široké spektrum rôznych námetov. Mimoriadne náročné je napríklad budovať zbierku so židovskou tematikou. Pohľadnice tohto žánru bývajú vyhľadávané aj v zahraničí a na medzinárodných aukciách dosahujú aj slovenské judaiká priam astronomické ceny. (V rámci strednej Európy bývajú najdôležitejšie aukcie v Budapešti.)
Veľkú trpezlivosť vyžaduje zbieranie pohľadníc s rómskymi motívmi, železničnými stanicami, vojenské námety a pod.
Veľmi pôsobivé kolekcie možno budovať napríklad s námetmi rakúsko-uhorskej cisárskej rodiny, prírody, dopravných prostriedkov, ale medzi zberateľmi nechýbajú ani záujemcovia o motívy trpaslíkov, čertov a pod. Samostatnú skupinu tvoria umelecké námety. Medzi nimi je vyhľadávaná hlavne secesia. Atraktívne a dnes mimoriadne cenené sú dobové pohľadnice s reprodukciami diel A. Muchu. Medzi slovenskými zberateľmi sa mimoriadnemu záujmu tešia série pohľadníc s fotografiami K. Plicku a P. Socháňa. Iní zberatelia sa orientujú na pohľadnice vydávané k rodinným alebo spoločenským výročiam. Medzi námetmi nechýba ani téma propagandy. Ešte donedávna sem patrili predovšetkým pohľadnice s fašistickou a ľudáckou propagáciou, no v posledných rokoch sa zberateľskej pozornosti tešia aj pohľadnice socialistického Československa.
Hodnota pohľadnice ako zberateľského artefaktu závisí popri námete od rôznych ďalších faktorov. Treba povedať, že technológia výroby je len jedným, aj to nie prioritným kritériom. Jej hodnotu určuje renomovanosť vydavateľa, kvalita a sviežosť zachovania, prípadne dekoratívnosť strany so známkou a adresou (tzv. neprešlé poštou bývajú považované za menej hodnotný zberateľský artefakt). Pohľadnice sa datujú podľa dátumu razítka, nie výroby.
Kým pohľadnice posledných desaťročí sú vlastne fotografie, zachytené za zlomok sekundy, takže okoloidúci si jej zrod ani neuvedomia, v dobe záznamov na sklenené platne trvala príprava fotoaparátu niekoľko minút. Pred objektív sa tak stačil zoradiť zástup miestnych obyvateľov, samozrejme predovšetkým deti. V momente cvaknutia spúšte fotoaparátu akoby zastal skutočne na chvíľu čas.
Pohľadnice sú dôkazom, že dejiny sa odohrávajú nielen v čase, ale aj priestore. Hoci ich zbieranie je doposiaľ doménou súkromného záujmu, cenné filokartické zbierky majú aj viaceré múzeá a galérie. V poslednom období možno sledovať aj dokumentovanie literatúry faktu dobovými zábermi, zachovanými práve vďaka pohľadniciam (stačí si zalistovať v Kronike Slovenska). V mnohých prípadoch ide o unikátne zábery. Aj dnes sa občas objavia "úzkoprofilové" vydania. Ako príklad možno uviesť jednofarebnú pohľadnicu vydanú pri príležitosti otvorenia Múzea obchodu v Ilave-Klobušiciach. Obmedzená séria niekoľkých sto kusov bola k dispozícii len v deň otvorenia múzea 9. mája 1990 a pre zberateľa je už v podstate nezískateľná. Treba ale uviesť, že takéto špeciálne série nie sú zmyslom výroby pohľadníc. Tento drobný kúsok papiera slúži predovšetkým ako masové komunikačné médium, ktorého obľubu nepotlačil ani nástup rýchlejších a lacnejších, avšak menej osobných e-mailov.