-Mincovňa v Starej Ľubovni

Slovenská numizmatika dosiahla v posledných desaťročiach cenné výsledky pri odkrývaní bohatstva našich národných dejín. Svedčia o tom publikácie a články vydané k takej dôležitej problematike, akou je mincovníctvo. Zdá sa však, že nevenuje dostatočnú pozornosť Spišskému regiónu, ktorý má aj v tomto smere bohatú históriu. Počiatky mincovania v stredoveku tu siahajú do 14. storočia a sú spojené s mestom Smolník. Zo Smolníka sú známe pokusy o mincovanie aj v 16. storočí. Z konca 16. storočia poznáme neúspešné snahy o založenie mincovne v Levoči. Nie náhodou zamýšľal František II. Rákóci zriadiť v roku 1706 mincovňu opäť v Smolníku a nakoniec nariadil premiestniť mincovňu z Košíc na istý čas na Spišský hrad. Spiš, bohatý na rudné zdroje, od nepamäti lákal nielen zlatokopov a hľadačov striebra. Neprekvapuje preto, že keď Mária Terézia začala vo veľkom razbu medených mincí, Smolník bol znovu pri tom. Mincovňa tu fungovala vyše pol storočia. Jej prvé mince z roku 1772 boli určené pre okupačnú rakúsku armádu v Haliči, ktorá mala zabezpečiť Habsburgovcom účasť pri delení Poľska. Začiatkom razby mederiákov v Smolníku však predchádzali zaujímavé udalosti na severnom Spiši odohrávajúce sa v rokoch 1769—1770.
Začiatkom roku 1769 sa na severe Spiša usadili poľské vojská barských konfederátov. Obsadili aj Ľubovniansky hrad — sídlo poľských starostov, ktorí odtiaľ vykonávali správu nad zálohovaným územím (Územie, ktoré v roku 1412 dal do zálohu poľskému královi uhorský kráľ Žigmund Luxemburský, tvorilo 13 spišských miest zo Spoločenstva 24 spišských miest (Ľubica, Tvarožná, Ruskinovce, Spišská Belá, Vrbov, Stráže pod Tatrami, Spišská Sobota, Matejovce, Poprad, Veľká, Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie a Spišské Vlachy), mestá Stará Ľubovňa, Podolínec a Hniezdne, ako aj dve panstvá Ľubovňa a Podolínec so svojimi obcami.). Vojská konfederátov prichádzali do konfliktov s obyvateľstvom okolitých miest a dedín. Vynucovali si dane, stravu i potravu pre kone. Zo Spiša sa stiahli pred blížiacim sa ruským vojskom. Mária Terézia vzhľadom na nespokojnú situáciu v Poľsku a incidenty na vernom Spiši nariadila obsadiť severnú hranicu Spiša i zálohované mestá uhorským vojskom. Súčasne sa pripravoval návrat zálohovaného územia Uhorsku. Spišská stolica dostávala na to inštrukcie od uhorskej kráľovskej miestodržiteľskej rady. Inštrukcie sa okrem iného týkali aj zákazu obnovenia činnosti mincovne Spišského starostovstva (Münzenhaus gehörig zur Zipser Starostei) v Starej Ľubovni.
Miestodržiteľská rada adresovala Spišskej stolici dňa 30. 4. 1770 list, z ktorého vyplýva, že sa rozšíril chýr, že mincovňa Spišského starostvovstva, ktorú zničili barskí konfederáti, má byť obnovená. Stolici preto nariadila, aby vyslala do Starej Ľubovne svojich zástupcov zistiť skutkový stav, pričom zakázala obnovu uvedenej mincovne. Ďalej bolo nariadené, aby sa neporušené budovy zabrali a nástroje potrebné na razbu mincí mali byť za vojenskej asistencie dopravené do mincovne v Smolníku(Monetario officio Szomolnokiensi tradantur).
Spišská stolica, ako to vyplýva z jej listu miestodržiteľskej rade z 18. 6. 1770, vyslala do Starej Ľubovne svojho slúžneho Mikuláša Almášiho, ktorý zistil, že stará budova mincovne zostala neporušená (in veteri sua structura indiruta maneat)! Nástroje na razenie mincí, ktoré ostali po vpáde konfederátov, boli už dopravené na Ľubovniansky hrad. Podľa vyjadrenia gubernátora hradu sa budova nemala využiť na mincovňu, ale na mlyn. Napriek týmto zisteniam miestodržiteľská rada v liste Spišskej stolici z 27. 8. 1770 vyjadrila obavy z možnej obnovy mincovne, a preto nabádala stolicu k ostražitosti v tomto smere.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v Starej Ľubovni existovala mincovňa pred rokom 1770 a výraz „in veteri sua structura" naznačuje jej dávnejšiu existenciu. Patrila síce Spišskému starostovstvu, ale mali starostovia aj monopol na razenie mincí? Alebo to bola mincovňa štátna? Na tomto mieste treba pripomenúť, že spišskými starostami boli v rokoch 1597—1745 členovia jedného z najvplyvnejších poľských rodov - Lubomirskí (od roku 1637 to bola dedičná funkcia). V rokoch 1745—1757 patrili zálohované mestá poľskej kráľovnej Márii Jozefe a po jej smrti v rokoch 1757—1763 patrilo starostovstvo Henrichovi Brühlovi. Brühl, ktorý bol administrátorom zálohovaného územia už za spomínanej kráľovnej, bol obviňovaný z falšovania poľských mincí na Spiši.8 V rokoch 1764—1772 vlastnil zálohované územie opäť člen kráľovskej rodiny — Kazimír Poniatovský, brat poľského kráľa.
Aké sa to vlastne v Starej Ľubovni razili mince? Poľské, uhorské, spišské. ..? Doposiaľ nie je známy, resp. identifikovaný, ani jeden ich exemplár. Doterajší bádatelia a historici severného Spiša však nechali prakticky bez povšimnutia skutočnosť, že v okolí Ľubovne sa v 17. a 18. storočí (zatiaľ máme ohraničené rokmi 1624—1772) používali vo finančných prepočtoch pri transakciách aj ľubovnianske zlaté (Lublauer Gulden, lubowiensky zlotý, lubowelsky zlotý). Z Hniezdneho obligácie z roku 1753 vyplýva, že 400 holandských zlatých (dukátov) predstavovalo 3320 ľubovnianskych zlatých, pričom každý ľubovniansky zlatý sa rátal po 20 poltorákov. V lustrácii Spišského starostovstva z roku 1765 zisťujeme, že jeden ľubovniansky zlatý mal hodnotu dvoch poľských zlatých. Popri ľubovnianskych zlatých tu figuruje aj drobná minca — pieniezek.
Pre nás je dôležité zistenie, že mestá Stará Ľubovňa, Podolínec a Hniezdne, ako aj obce patriace k domíniam Ľubovňa a Podolínec, odvádzali cenzus poľskému kráľovi v poľských alebo ľubovnianskych zlatých, na rozdiel od ostatných 13 zálohovaných miest, ktoré odvádzali uhorské, rýnske alebo poľské zlaté. Nikdy nie v ľubovnianskych zlatých. Nasvedčuje to azda, že platnosť ľubovnianskych zlatých sa týkala len okolia Ľubovne a snáď aj Poľska?
Vynára sa ešte otázka: Bol ľubovniansky zlatý reálnou mincou alebo len počtovou jednotkou, ako napr. rýnsky, uhorský alebo poľský zlatý? Existencia mincovne v Starej Ľubovni nás priam núti považovať ľubovniansky zlatý za reálnu mincu. Podporuje to aj živý záujem starostov o baníctvo na Spiši a ich relatívna ľahká možnosť dostať sa k drahým kovom. Ostatne nebola to minca podradná, mala kurz lepší ako poľský zlotý. Nazdávame sa, že skôr by bolo prekvapením, keby sa poľskí starostovia o mincovanie nepokúšali. Veď zálohované územie v istom zmysle predstavovalo štát v štáte. Vytratenie sa ľubovnianskeho zlatého z obehu súviselo so zánikom mincovne v Starej Ľubovni, ale aj so zánikom „poľského panstva" nad zálohovaným Spišom.
Numizmatici a historici, ktorí sa zaoberajú vývojom mincovania a dejinami mincovní, môžu mať k dispozícii tri druhy historických prameňov: budovy a zariadenia mincovní, vlastné produkty mincovní — mince, ale aj písomné dokumenty. Absolutizovanie jedného druhu prameňa môže viesť často k omylom. Preto je potrebná konfrontácia jednotlivých druhov prameňov. Pred numizmatikmi, historikmi a archivármi stoja preto nemalé úlohy: prehĺbiť ďalší výskum v našich a najmä poľských archívoch, vykonať revíziu nálezov mincí na severnom Spiši a prehodnotiť predovšetkým poľské mince s mincovnou značkou „L". Iba potom budeme môcť urobiť o mincovni v Starej Ľubovni hlbšie závery.

Zdroj: František Žifčák, Spravodaj Slovenskej numizmatickej spoločnosti 2/1986
Tipli - získajte cashback z každého nákupu!
Powered by Zen Cart